Etna je matkou Sicílie

Etna je matkou Sicílie a domáci sú na ňu patrične hrdí. Táto hora nie je pre nich ani diabol, ani zabijak, ale krásna súčasť života. Veď dosiaľ si vyžiadala "len" niekoľko desiatok obetí, a to na sopku s týmito rozmermi a polohou rozhodne nie je veľa.

 Samozrejme, že vie byť aj zlostná, niekedy svoje deti poriadne vystraší. Priláka však turistov, zúrodní pôdu a ponúkne bohatú úrodu. Aj preto ľudia žijúci v jej blízkosti majú k nej taký hlboký vzťah a sami sa nazývajú Etňanmi. Patria predsa k hore.

Kto bude prvý

Po prvý raz pozorujeme dym stúpajúci zo sopky blízko Reggia di Calabria. Tu sa naloďujeme na trajekt do protiľahlého prístavu Messina. V rade desiatich áut nečakáme dlho. Sotva sme si vybrali nejaké mapy a jedlo, zaznela píšťalka. Funguje to ako štart na pretekoch – pretláčame sa do auta jeden cez druhého. Kto bude prvý na Sicílii? Taliani sa rozbiehajú, zatiaľ vedú. Kraťasy si zasekávam do dverí, ešte rýchlo zbierame, čo zostalo na streche, a dupem na plyn. Podľa vzoru talianskych kaskadérov vpálime na loď asi šesťdesiatkou. Aj tak chytíme len predposledné miesto. Výdych, koniec – ide sa na palubu. Kocháme sa pohľadom na približne 50-kilometrový mrak dymu, ťahajúci sa smerom na sever.

Vyloďujeme sa, nasleduje rýchla orientácia, kupujeme filmy, víno, mapu a vyrážame hľadať kemping. Podľa mapy by ich malo byť niekoľko na pobreží, no ani jeden vo vnútrozemí, tak si vyberáme miesto medzi Cataniou a Taormínou ako ideálne stanovište na zajtrajší štart. Je noc a nemá zmysel blúdiť, preto vychádzame na diaľnicu. Zídeme z nej pri meste Giarre, vidiac prvé záblesky sopky a lávové rieky niekde hore v kopcoch. Z vrchu sa po ceste rúti hasičské auto. Zatáčame za ním dolu k pobrežiu. Toto bude pravdepodobne smer, akým sa treba zajtra vydať. Blúdenie sa, nanešťastie, stáva realitou – aj tretí kemp je mimo sezóny zatvorený. Sme unavení, musíme spať. Zostáva už len hotel, hoci pri pomyslení na naše vybavenie je mi to proti srsti. Kamenné bludisko neznámych uličiek však nevyzerá ako vhodné miesto na rozloženie stanu. Ledva sa na recepcii zapíšeme, hygiena ustupuje únave a zaspávame.

Po niekoľkých minútach ma zobudí strašný rachot, striasa ma, myslím na gigantickú explóziu Etny, na koniec sveta a ešte všeličo iné. Po chvíli pátrania v tme mi svitne, že apokalypsa sa odkladá. Bol to miestny rýchlik Messina – Catania. Náš hotel, už vieme prečo taký lacný, je súčasťou vlakovej stanice. Ráno o pol siedmej vstávam prvý a budím ostatných – v tom sa vyžívam. Pri raňajkách v cene sa pýtam domáceho na cestu k Etne a vyrážame. Hora dnes dymí smerom od nás, obloha je prekrásne čistá, všetko vyzerá sľubne.

Blokuje nás policajné auto

Hydroplán hasí lesy pod horou, naberie vodu z mora a vyráža znovu a znovu pod sopku. Niekde tam, kde ju vylieva, je náš cieľ. Prichádzame opäť k výjazdu z diaľnice na Giarre a zatáčame hore smerom na Santa Venerinu a na Zafferanu. Ľudia usilovne zametajú ulice zapadané čiernym pieskom a mastným popolom z Etny. Ako sa neskôr dozvedám, popol vykupujú na priemyselné účely. Trochu mi je ľúto tých krásnych áut (môjho tiež) a ich zájdeného laku, ale tu je to normálne. No rozhodne si ojazdené auto zo Sicílie nekupujte.

Míňame niekoľko zákazov vjazdu, policajtov, no nikto nás nezastavuje. Zavesil som sa za miestny landrover a štveráme sa na vrchol. Minuli sme aj posledné dedinky, kamenné domčeky a kostolíky. Cesta pozvoľna stúpa serpentínami k nášmu cieľu. Les sa končí, mesačná krajina sa začína. Cestu pretína staré lávové pole a je len otázkou času, kedy ju zas pretne nová láva. Až posledný policajt nás informuje, že po niekoľkých kilometroch budeme musieť pokračovať peši. S tým počítame, postupujeme prekvapivo hladko. Asi 1 600 metrov nad morom nás definitívne blokuje policajné auto, takže zaparkujeme. Stretávame Rakúšanov, ktorí boli s nami na trajekte, a spolu uvažujeme, ako a kedy ďalej. Prezúvame sa, berieme proviant do ruksakov a vyrážame.

Slnko dokonale osvetľuje dym

Pred nami sa týči sedlo s prevýšením približne štyristo metrov. Vidím dva malé vrcholy, za ľavým je mrak dymu z Etny. Naším cieľom je teda jeden z vrcholov. Cesta stúpa zvoľna nahor, po chvíli sa na náš vkus až príliš odkláňa, a tak si vyberáme vlastnú. Hovoríme o nebezpečných lávových bombách padajúcich znenazdania z oblohy, preberáme aj horúci popol, pred ktorým niet úniku. Podobné živly tu vyčíňali bežne, nič z toho sa dnes, chvalabohu, nekoná. Napriek tomu stúpať v niekoľkých desiatkach centimetrov popola či čierneho piesku nie je pohodlné a ani dýchanie v prachu nám pochod nezjednodušuje.

Konečne prichádzame na vrchol. Výhľad je prekrásny, priamo pred nami sa týči vrchol Etny, majestátne prevyšujúci všetky ostatné kopce. Slnko dokonale osvetľuje dym, ktorý sa valí z krátera prudko meniac tvar a farbu. Toto je „naša“ Etna. Pod nami sa rozprestiera nekonečné údolie lávy. Naľavo pred hlavným kráterom sa týči ešte jeden menší, z ktorého vychádza sivý hustý dym. Chvíľu v dyme jasne vidieť obraz – tvár starého bradatého muža, pomaly sa mení na nejaké zviera, draka, zrazu na krokodíla... Z času na čas počuť ohromujúci dunivý výbuch a vzápätí sa vyvalí nový kúdoľ tmavého dymu, popola a plynu, ostro zapáchajúceho sírou. Začínam chápať, prečo je Etna z roka na rok vyššia. Už dnes má vyše 3 340 m, čo značí, že je najvyššou sopkou Európy.

Etna dominuje na rozľahlej časti iónskeho pobrežia Sicílie, má nepravidelný kónický tvar vytvorený množstvom erupcií. Soptiť začala takmer na identickom mieste ako dnes približne pred 600 000 rokmi, takže pre geológov je to ešte mladica. Obyvateľov žijúcich v jej blízkosti však riziko, ktoré znamená život pod vulkánom, nepresvedčilo odísť. Radšej vždy prestavali zrúcané a zničené mestá, ako napríklad Zafferana či Nicolosi, alebo sa iba o kúsok posunuli.

Maďarský geologický tím

Obrovská hora má priemer štyridsať kilometrov a je posiata množstvom kráterov či kužeľov, z ktorých sa v čase aktivity valí para, dym a láva. Na úpätí hory rastú citrónovníky, pomarančovníky, olivovníky, vínna réva, mandľovníky, ba aj granátovníky. Bližšie k vrcholu sa rozprestiera les a kroviny, až potom sa začína mesačná krajina popola a lávy. Vrchol je do neskorej jari pokrytý snehom. V poslednom období sa sopečná aktivita a jej intervaly zvyšujú, a tak sa dá predpokladať, že opätovné predstavenie Etny v jej plnej sile na seba nedá dlho čakať. Rozhodujeme sa, ako ďalej. Čím bližšie k sopke, tým hrubšia je vrstva popola a piesku a tým zložitejšie sa aj kráča. Doslova z minúty na minútu sa začínajú od mora valiť priamo na nás husté a ťažké mračná – typická náhla zmena počasia v horách. Dúfame, že dočasná. Zostupujeme, táboríme, varíme si, plánujeme, čo ďalej. Do večere je ďaleko, tak sa ideme pozrieť na lávu zblízka. Vydáme sa autom smerom na Linguaglossu, dedinku, ktorá vraj má s naším živlom bohaté skúsenosti. Je to typická sicílska usadlosť pod horou, nasiaknutá tradičnou atmosférou, preplnená pobožnými ľuďmi, kostolíkmi a príjemnými obchodíkmi pre turistov. Cestou natrafíme na otvorený kemp plný zvedavých dobrodruhov, ako sme my. Spoločne nadávame na zlé mapy a dopĺňame pohonné hmoty. Na pumpe k nám prichádza jeden Maďar, ktorý spolu s priateľmi z bordovej dvanásťmiestnej dodávky tvorí maďarský geologický tím. Dychtivý po informáciách priamo od vedátorov sa s nimi dávam do reči. Bol to však omyl – práve prišli a dezorientovaní doslova hľadajú sopku. Jediné, čo sa dozviem, je, že lávové rieky boli pôvodne dve, severná a južná, pričom južná už zanikla. Lúčime sa s nimi, zaželáme veľa šťastia a vyrážame smerom k severnému pekelnému zázraku – láve, ktorá ešte dýcha žeravým ohňom.

Pukliny na ceste prezrádzajú útok tajomných síl

Prichádzame k stanom záchranárov, sú tu sanitky, požiarnici, polícia, novinári, skrátka všetci. Na počesť momentálnej aktivity sopky vytvorili malé mestečko. Policajtka nás zastavuje a pýta pasy, dostáva náš novinársky preukaz, niečo ukazuje svojmu kolegovi a púšťa nás. Zotmelo sa, cesta má tú správnu atmosféru. Opatrne režem serpentíny tmavým píniovým lesom a čakám, čo nás prekvapí za najbližšou zákrutou. Pukliny na ceste prezrádzajú útok tajomných síl, miestami sú vyduté aj pol metra, vždy sú však prejazdné alebo sa dajú obísť. Po pätnástich kilometroch narážame na neprekonateľnú hmotu, ktorá bez problémov preťala les a odrezala cestu. Musíme zastať.

Pred nami je asi päť-šesť metrov vysoká hŕba kamenia a prachu. Niekoľko odvážlivcov pobehuje v tme bez bateriek. Rýchlo a nedočkavo sa hrnieme hore aj my. Sme vyzbrojení skoro denným svetlom kryptónových svietidiel a dobrou obuvou. Aspoň si to myslíme. Asi po dvoch metroch si uvedomujem, že to ešte teplé podo mnou dýcha štrbinami z útrob kamenia ako vyhrievacie teleso s ventilátorom. Táto dvojdňová pahreba skutočne ešte žije, puká, praská, sem-tam sa kus z nej odtrhne a zrúti. Čím ďalej ideme, tým je aktívnejšia a teplejšia. Za prvým valom je druhý, za ním tretí a tak ďalej. Tie ďalšie sú podozrivo hlučné, čoraz červenšie a jasnejšie. Láva už netečie, no horí a tlie ako záhradný gril. Niekde vyššie nad nami vytekajú rieky čerstvej tuhnúcej hmoty priamo z hory. Cesta a ešte zelený les sú odrezané s neuveriteľnou presnosťou. Možno na tom majú zásluhu požiarnici, možno láva si jednoducho ide svojou cestou.

Neuveriteľne horúci vzduch

Zdvíham zo zeme kameň, držím ho až pridlho, keď mi dochádza, že je takmer žeravý, od bolesti ho púšťam. Ten si teda domov nevezmem. Ako je však možné, že ten vedľajší je už chladnejší a pokojne si ho môžem odložiť do vrecka? Zo zeme miestami prúdi až neuveriteľne horúci vzduch, akoby tam dolu bolo peklo. Laco sa odvažuje najďalej, no vzápätí to aj ľutuje, šliapol do žeravej masy. Priamo pod nami je láva ešte jasne červená. Podrážka jeho trekovej obuvi sa okamžite roztopila. Napriek horúcemu šoku si zachováva pomerne chladnú hlavu a okamžite sa pokúša topánku striasť. Horlivo mu pomáhame. Určite by bolo veľmi nepríjemné, keby sa mu roztopená guma dostala priamo na pokožku. Ešte horšie by však bolo zostať stáť na mieste a čakať na žeravý kúpeľ. Podľa výrazu Lacovej tváre odhadujem, či nemám štartovať rovno do nemocnice. Pod svetlom baterky sa Laco sám presvedčí, že noha je v poriadku, hoci dosť sčervenela.

Je to tu nepredvídateľné a my nemáme dostatočné skúsenosti, takže zavelíme na ústup. Plní nepoznaných dojmov odchádzame nazad do tábora.

Míňame benzínku, kde maďarský tím ešte stále čaká, a zastavujeme niekde na pol cesty pri prameni vody. Miestni nám snáď odpustia, berú si pitnú vodu do kanistrov, my sa tu však plánujeme okúpať. Výborný nápad, len z vody vychádzame trochu skrehnutí. Až teraz sa však dokážeme uvoľniť a Laco s humorom rozoberá nový test kvality topánok.

Cítim ostrý zápach síry

Oddychujúc máme krásny výhľad na sopku zo severnej strany, a keďže je noc, vidíme úžasne osvetlený dym, ktorý ako oranžovočervený mrak divoko stúpa do výšky. Vychádzajú von dokonca aj miestni obyvatelia s deťmi, aby ratolestiam ukázali tento nevšedný výjav. Etna je jednoducho fascinujúca. Únava nás natoľko premáha, že nočný pochod odkladáme na ráno, varíme si večeru a stretávame nového priateľa. Lišiak Toni, hrdzavý obyvateľ Etny, si tiež chce dať niečo pod zub. Je krotký, ako stála turistická atrakcia si na ľudí zvykol. Z oblohy sem-tam padajú kúsky popola a my sa ukladáme spať, podaktorí aj s fľašou červeného. Je krásna pokojná noc, sopka zavše zahrmí. Neďaleko od nášho stanovišťa leží maličká ovčia farma s opusteným obydlím. Ovce sa pasú samy, iba pes ich občas skontroluje a hlasno zavyje. Romantická divočina leží tesne pod časovanou bombou.

Zrazu pochopím, čo za dážď to bubnoval na stan – bol to popol, čierny piesok, prach a kadejaké svinstvo. Cez noc sa otočil vietor smerom k nám. Vytrvalo to na nás padá, všade je už asi centimeter hrubá špinavá prikrývka. Tento náš nový nepriateľ je hrozne dotieravý, votrel sa mi už do uší a spacáka. Etna ostatných budí hromovou ranou, pár minút na to zosilnie aj príval popola. Cítim ostrý zápach síry a spomínam si, ako ešte večer dorazil maďarský tím geológov a niečo mi oznamovali o veľkom čiernom dyme, ktorý je teraz nad nami. Oni však niekam zmizli. Ktovie, možno vedeli prečo. Nočný pochod sa ruší. Čakáme, až sa rozvidnie, balíme stany a hľadáme vinníka, ktorý môže za náhlu zmenu počasia a podmienok.

Cesta domov je len slabým odvarom cesty k Etne. Akosi sa nevieme zmieriť s neurčitým koncom našej malej výpravy. Pokúšame sa povzbudiť na miestach, ako sú Pompeje, Vezuv, či Neapol, alebo pri fantastických pohostinných ľuďoch, žijúcich na juhu Talianska. Bez problémov nám o pol druhej ráno za pár minút pripravili tú najchutnejšiu večeru. Po štyroch nevšedných dňoch sa blížime k domovu. Ten sa začína už niekde na severe Talianska, kde mi miestni policajti za nesprávne parkovanie na úplne prázdnom diaľničnom odpočívadle s dôležitým výrazom na tvári odoberajú vodičský preukaz.

Čtěte také Itálie v září: hory a moře 

Zobrazit místo Mountains - hory na větší mapě