Hvězda švýcarského alpinismu Albert Eggler

Tentokrat sme sa velmi mylili, rychle som lutoval moje lahkomyslene rozhodnutie. Pocas zladovateleho traverzu nad skalnymi stenami sme skoro urobili do nohavic. Napriek tomu sme zivi dosiahli vrchol, a bez ujmu na zdravi aj zlyzovali.

Albert nas dole pozval do krcmy. Specialita tejto restauracie boli syrove vyprazane chlebicky, ake sa na Slovensku nerobia. K tomu bolo vyborne biele vinko.

Vonku stalo Albertove auto, ktore on sam riadil. Na moju otazku ci mozem pit, odpovedal ze sa nemusim zdrziavat, nie je problem, auto riadi on. Ale, aj nas stary priatel pil bez obmedzenia. Po pohosteni prehlasil, ze nemoze riadit. Tuto ulohu som musel v stave pokrocileho opilectva prevziat sam. Aj tuto cast vyletu sme vsak prezili. Policajti nastastie mali ine problemy.

Pred desiatkami rokov sme boli s mojou manzelkou Monique liezt v Jure, v blizkosti francuzskych hranic. Isli sme lahku hrebenovku zvanu Arête des Sommêtres. Ako obycajne v tychto obtiaznostiach, isli sme bez lana, ktore sme ani nemali so sebou. Bol krasny den, napredovali sme rychle.

Predbiehali sme vsetke lanove druzstva, ktore sa "zdrziavali" istenim. Tak to bolo vzdy, a preto na tieto zazitky nemam zvlastne spomienky. Zrazu ale vidime pred nami dvoch starcov. Jeden z nich, ktory bol na cele lezeckej dvojky, mal charakteristicku drzku, uplne sedive vlasy a k tomu aj sedivu briadku, aku maval Walter Ulbricht - exprezident komunistickeho vychodneho Nemecka, ale ani neslavne znamy Vladimir Uljanov vulgo Lenin by sa za takuto briadku hanbit nemusel.

Pozdravili sme ich slusne a dovolili nam ich predbehnut. Neskor sediac na vrchole, dvaja starci tiez sem dorazili. Monique sa pozera na bradateho a prihovori sa mu: "Zda sa mi, ze ste Albert Eggler, ktoreho som pred rokmi poznala." Moja manzelka, Ženevčanka, sa pohybovala casto v kruhu dobrych aj slavnych lezcov, a tak jej ani Albert neunikol.

Slovo dalo slovo, a Albert na otazku ci sa vola Eggler, odpovedal otazkou: "A vy sa volate ako?" Po kratkom spominani si padli do narucia ako stari priatelia. Tak som sa zoznamil so slavnym Albertom aj ja. Vymenili sme si adresy a rozlucili sa.

Eggler je historickou osobou svajciarskeho ale aj svetoveho horolezectva. Po bohatej kariere alpinizmu, bol aj veducim svajciarskej expedicie v roku 1956 na Everest (druhy a treti vystup) ako aj prvy vystup na Lhotse (aj jedneho z dvoch prvych na Lhotse som vdaka Monique poznal, Ernsta Reissa, s ktorym sme potom casto spolu liezli a lyzovali).

Pocas druhej svetovej vojny bol Albert vrchnym velitelom protilavinovej ochrany svajciarskych armadnych horskych oddielov. Teda bolo to velke zviera. Albert bol napriek veku zanietenym alpinistom, lezcom a vysokohorskym lyziarom, tomu sa dnes hovori skialpinizmus.

Najprv sme ho pozvali na lezenie v Jure, a Albert si nas oblubil. Stal som sa jeho hlavnym vodcom, ale honorar som od neho nikdy neziadal. Takze isli sme za sportom ako priatelia. Moj starsi druh sa nebal ziadnej obtiaznosti. Liezli sme spolu vela ciest az do obtiaznosti 5+. Samozrejme musel som mu obcas pomahat tahom lana. Ale to som bral ako samozrejmost, ako napln mojej cinnosti.

Neskor sme liezli aj rozne cesty v Alpach. Ako 80rocneho som Alberta sprevadzal aj na velke kopce, viackrat na Mönch a na Jungfrau. Nesmieme zabudnut, ze moj priatel bol velmi ctiziadostivy, napisal dokonca clanok do casopisu anglickeho alpskeho klubu o tom, ako starci zdolavaju velke lezecke a alpinisticke obtiaze.

Lyziarske tury mal Albert neobycajne rad. Urobil ich za jednu sezonu vo veku okolo 75 rokov sestdesiat. Je to vela, kazdy si to moze skusit sam. S Monique sme boli casto v jeho spolocnosti.

Pamätam na jeden vrchol v oblasti Grimselu. Albert mi dal do batoha cakan, kratke lano ako aj tenisky. Bolo to niekedy vo februari. Vsade prasan. Cudoval som sa, na co to vsetko ma sluzit. Potom som sa presvedcil, ze Albertova ctiziadost nemala hranic. Dosli sme pod vrchol, kde sme lyze museli odlozit. Dalej nasledoval skalnaty hreben, exponovany asi na dve dlzky lana. Albert si prezul lyziarky a obul si tenisky. Naviazal som ho na lano, a hura na vrchol. V prasane. Ja vpredu s tazkymi plastikovymi lyziarkami. A s cakanom v ruke. Vrchol je vrchol, to bolo pre mojho stasieho priatela absolutna nutnost. Nezradil svoje principy.

Jedna z lezeckych spomienok ma viaze na turu v kantone Ticino (Tessin), na talianskej strane Svajcu. Albert si vybral turu zvanu Via veterano (cesta veteranov). Ale tato cesta ma 24 dlziek lana a obtiaznost az do piateho stupna. Vecer pred turou prsalo, a skala bola rano mokra. Na nastupe sa Albert nenechal odradit. Liezli sme, a trvalo to dlhsi cas ako to sprievodca predvida. V polovici tury je moznost vytraverzovat do zostupovky. Albert po mojom navrhu vystup prerusit, nesuhlasil. Tak sme si dali este druhu polovicu cesty ako dodatok, alebo zakusok. Neodpustil si ani jediny meter vystupu.

Po jednej lyziarskej ture v Berner Voralpen v Diemtigtale sme sa cela skupina starcov, spolu osem osôb zastavili v krcme u Heinza, kde sa stykala cela lyziarska komunita. Moji priatelia boli vsetci pravnici. A ako sa to na dobrych svajciarskych intelektualov patri, boli vsetci vyssimi dôstojnikmi armady. Treba vediet ze svajciarska armada je milicia, a ze drviva väcsina dôstojnikov su amateri. Oni ako aj radovi vojaci maju zbrane s municiou doma v pivnici.

Naraz sa debata zvrtla na armadu. Vsetci spominali na ich zazitky z druhej svetovej vojny, ked svajciarska armada bolo zmobilizovana. Nakoniec sa obratili na mna s tym, ze som jedinym, ktory medzi nimi nie je dôstojnikom. Tu som sa ale ohradil. Ano vazeni pani, aj ja som bol dostojnikom, sice len podporucik, ale dôstojnik. Tak som dobre zapadol do ich vojenskej mafie. Ako dôkaz mojej dôstojnickej existencie som najblizsie ukazal moju vojensku fotku z cias ked som sluzil v Cervenej armade. Toto pomenovanie sa im viac pacilo ako Ceskoslovenska ludova armada.

Medzi mojimi starymi priatelmi bol aj jeden general. Vo svajciarsku su generali menovani len pocas vojny. Kedze teraz je mier, najvyssia hodnost v tunajsej armade je brigadier. Nasho kamarata Petra sme naprik tomu volali General. Albert bol u vojska len majorom. Bol ale neodskriepitelnym veducim alebo vodcom skupiny, a neznasal protirecenie. Pocas tur, ak bol na to naladeny, rad dirigoval svojich kamaratov, ktori boli slabsimi lyziarmi a v horach menej skuseni. Nastastie mna nikdy neusmernoval, tvoril som vynimku.

Tak sa raz stalo, ze General sa nedrzal prikazov, teda nerespektoval Albertove rozkazy. Albert ho bez vahania na svahu rovno sprdol ako sirotu. Major zjebal generala. Aj to sa niekedy stava. General Peter neprotestoval.

Raz si Albert vybral turu s ohladom na jeho vek neobycajne narocnu a dlhu. Bol s nami aj jeho brat Richard, ako ja jeho dve ratolesti, syn a dcera. Pocasie sme mali krasne, ale trvalo to hodiny, kym sme dosiahli posledny vrchol. Jednalo sa o prechod cez sedla a vrcholy. Zjazd sme zacali neskoro, slnko stalo nizko nad horizontom. Najme starci boli velmi unaveni. Uz dole v lese, bolo uz sero, Richard zrazu prehlasil ze ak spadne, nebude mat sil znovu vstat. V tom pripade treba organizovat zachranku.

Kedze som sa citil moralnym sefom skupiny, hned som myslel na detaily. Snazil som sa v kazdej situacii zapamätat si kde sa presne nachadzame. Mapu som mal v batohu. Pre eventualnu zachranu som ale musel udat viac alebo menej presne koordinaty bodu, kde sa nachadzame. Mali sme vsak stasti, Richard nespadol, a zivi a zdravi sme dosiahli cielovu krcmu. Po pohariku bieleho vina boli vsetci starci znovu v bezvadnej forme.

Staroba a upadok telesnych sil neobisli ani Alberta. Jedna z nasich poslednych lezeni bola viacdlzkova cesta vo vapencovych platniach, obtiaznosti az do 4+. Z vrcholu sa dalo zostupit exponovanym chodnickom. Albert sa mi vtedy priznal, ze trpi stratou rovnovahy. Na zostup nemal odvahu. Tak sme museli celu cestu slanovat. Ja som ho istil vzdy z dola, tahom na slanovacie lano. Dodavam este, ze moja manzelka Monique nas sprevadzala pri vsetkych spolocnych turach.

Kratky cas na to, sa Albert vydal na jeho posledny vrchol, Simmenflue, v Bernskom Predhori (Berner Voralpen). Chodnik je exponovany, a horna cast je skalny zlab. Po vrcholovom posedeni sa Albert v spolocnosti jedneho stareho kamarata vydal na zostup. Pravdepodobne jeho znizena schopnost rovnovahy zapricinila pad, niekolko desiatok metrov. Bol na mieste mrtvy. Dozil sa 85 rokov. Mal este v plane, ist so svojou dcerou na treking do Himalaji. V tomto ohlade bol obdivuhodny.

Jeho ctiziadost mi vsak isla niekedy na nervy, ale ludi treba akceptovat aki su. Mozne Albertovi isiel zase na nervy moj nedostatok ctiziadosti. Ked mal nas priatel Albert asi osemdesiatku, mal stary a napolo rozpadnuty material. Pritom nebol chudobnym, bol pravnikom, a tak velmi dobre zarabal a mal slusnu penziu. Jeho nohavice boli vyblednute, derave, ruksak zniceny, a lezecky staromodne a vylagrovane. Videl som, ze sa na platniach smykal. Nebolo to len tym ze zle kladol nohy, ale aj kvalitou obuvi. S Monique sme mu dohovarali, aby si kupil novy material. Ale Albert sa vyhovaral, ze je stary, a ze to uz za to nestoji.

Pri najblizsom stretnuti sme zasli obdivom. Nas priatel bol vystafirovany ako mlada nevesta. Nove nohavice, moderna vesta, krasny batoh a k tomu novucicke lezecky. Tak sa mi zdalo, alebo som si to len namyslal, ze Albert liezol lepsie. Ale ked bol unaveny, odvisol v lane a len ukazovakom, bez jedineho slova, ukazoval hore. To bolo pre mna znamenie: "Sanko tahaj." Dnes som aj ja uz starsim panom. Na rozdiel od Alberta, nemam nikoho kto by ma tahal.

Autor je slovenský horský vůdce usazený ve Švýcarsku. Přečtěte si jeho články: Alex Luczy na HORYDOLY.