Omámení kadidlom

Pevnosti boli dlhé obdobie dôležitými centrami života. Dnes sú vyhľadávanou atrakciou pre turistov z celého sveta.

Dátum nášho odletu nebol veľmi vzdialený od termínu plánovaného útoku USA na Irak. Omán sa nám zdal od Iraku dostatočne vzdialený a správy od známych z tejto oblasti nevyvolávali paniku, práve naopak: „Príďte, je málo turistov, uvidíte, bude super.“

Naša cesta sa začínala príletom do mesta Dubaj v Spojených arabských emirátoch. Nebolo to preto, že by nás lákal vychýrený Shopping festival, ale preto, aby sme pozdravili Andreu – Slovenku, ktorá už niekoľko rokov žije v tomto meste a ktorá nás zasvätila do arabského sveta.

Niekoľko dní nato sme už sedeli v taxíkoch dvoch Ománčanov a uháňali po diaľnici, akú moje oko ešte nevidelo. Zavlažovaný trávnik, kríky, kvety, osvetlenie po celej dĺžke. Tak vyzerá diaľnica, ktorá vedie aj nehostinnými časťami krajiny, vedúcimi zo Spojených arabských emirátov do Maskatu, hlavného mesta Ománu, kam sme dorazili po 400 kilometroch.

Na čele tejto krajiny od roku 1970 stojí sultán Kábus bin Saíd, ktorý ako 30-ročný zvrhol z trónu svojho otca. Ten bol odporcom západnej kultúry a tvrdo bojoval proti jej prieniku do krajiny (okrem iného zakázal aj nosenie slnečných okuliarov) a osobne udeľoval víza každému turistovi. Až za vlády jeho syna sa začala krajina otvárať svetu a Omán zažíval rozmach. V roku 1988 sultán Kábus dostal Medzinárodnú cenu mieru za pričinenie sa k stabilizácii a rozvoju v tejto oblasti. Počet turistov z nearabského sveta tu však ešte stále neprevyšuje 10-tisíc, čo krajine len prospieva – umožňuje jej zachovať si svoje špecifiká, atraktívne časti nie sú zdevastované výstavbou letovísk pre masové zájazdy. Zatiaľ…

My, ôsmi Slováci sme si hneď po príchode do izieb priemerného hotela zapli CNN a pozerali, čo sa asi bude diať v Perzskom zálive. O pár minút sme sa zhodli, že kúpanie a dobrá večera je ten najsprávnejší program. Kúpanie v arabskom svete má iný nádych ako u nás. Chlap je v pohode, žena však musí ostať zahalená od hlavy po päty. Pre turistov sú špeciálne pláže, kde môžu mať na sebe plavky muži aj ženy. Nikde nenájdete vyslovený zákaz kúpania v plavkách, ale z konania domácich je jasné, že je to neprístojné.

Tak ako v iných kútoch sveta aj tu sa nám potvrdilo, že ak rešpektujete pravidlá, zvyky a kultúru, nemáte najmenší problém.

Obliekanie žien je kapitola sama osebe. Žena chodí zahalená, na hlave musí mať šatku. Vzhľadom na silný africký vplyv sú šatky žien v Ománe často farebné, s kvetmi alebo rôznymi vzormi. Nebolo také časté, aby sme videli ženy s tvárou prikrytou rúškom. Viac ich bolo v Dubaji. Takto zahalená sa pohybuje tam, kde by ju mohol zazrieť niekto iný ako jej muž. Nie je zriedkavosťou, že pod odevom ženy nosia to, čo sa im skutočne páči – hoci aj posledný model od Versaceho. V bankách majú ženy svoj koridor k okienku, kde ich obslúži žena. V Dubaji sme sa napríklad stretli s oznamom: Dnes výstava prístupná len ženám. Cieľom takéhoto opatrenia je, aby si ženy v pokoji, nerušené pohľadmi mužov, mohli vychutnať napríklad zbierku obrazov.

Omán je krajina, ktorá si asi najväčšmi zachováva kultúrne zvyky a tradície odievania. Okrem štátnych zamestnancov aj malí chlapci nosia typický odev „diš-daš“. Pri celoročných teplotách nad 30 °C a v letných mesiacoch nad 45 °C, je storočiami osvedčený model ten najlepší. V bielom, vzdušnom a kadidlovou vôňou nasiaknutom odeve s typickou ománskou vyšívanou čiapočkou na hlave. To my v „kapsáčoch“ a košeliach (pravidlo zakrytých končatín) sme u domácich vyvolávali otázku: „Z ktorej časti zemegule ste?“

Jedným z prvých typických obrazov tejto časti sveta bola návšteva tržnice v Maskate. Je otvorená buď skoro ráno, alebo po západe slnka. Okrem tovaru, ktorý nájdete aj na našich trhoviskách, vrátane dresov futbalových hviezd, nájdete tu aj mnohé typické výrobky. Dodnes je pre domácich nesmierne dôležitým artiklom kadidlo. Preslávené svojou vôňou bolo lukratívnym tovarom pre kráľovské paláce v Grécku, Ríme, Jeruzaleme i Egypte. Stromom poskytujúcim frankincenzu (živicu ako kadidlo) sa darilo najviac práve v tejto oblasti. Domáci si kadidlo pochvaľujú ako prírodný liek na dýchacie cesty, ako repelent, ale aj ako liek proti depresiám. V najväčšom rozkvete obchodovania s kadidlom tento tovar uprednostňovali pred zlatom. Aj dnes v tržnici Al Husn v Maskate cítite vôňu kadidla na každom kroku. Za navoňaný odev dostali domáci od našich dievčat výbornú.

Omán mal vždy dôležitú strategickú polohu pre kontrolu vstupu do Perzského zálivu i pre kontrolu obchodných ciest z Európy a Afriky ďalej do Indie a Číny. Dôležitú úlohu tu zohrávali pevnosti, ktorých je dodnes v Ománe približne päťsto. Tie najvzácnejšie sa rekonštruujú a napríklad pevnosť Bahla je na zozname UNESCO. V jej útrobách je príjemný chládok. Život v pevnosti nebol o nič ukrátený, je tam mešita, spoločenská miestnosť, študovňa, miestnosť pre ženy, sklady i väzenie. „So zásobami by odolávala aj šesťmesačnému obliehaniu,“ vysvetľuje hrdý domáci sprievodca a dodáva: „Z pevnosti vedie aj niekoľko únikových chodieb ďaleko do hôr, aby sa mohli nepozorovane doplniť zásoby.“

Okrem najznámejšej pevnosti Bahla sa v okolí Maskatu nachádzajú krásne pevnosti Nakhal a Nizwa. Väčšina leží na kľúčových miestach v priesmykoch skalistých hôr vysokých až 2 000 metrov.

Panoráma týchto miest je úchvatná. V dolinách sú palmové háje, nad nimi pevnosť a v pozadí do oblakov namierené vrcholy hôr. Trekovať cez tieto hory je zahrávanie sa so smrťou. Nijaké chodníky ani chaty, žiadne studničky či bystrinky, len lámavá skala. Pri teplotách nad 45 °C sme si však trek ani nedokázali predstaviť. Naším ďalším cieľom bol južný Omán. Keďže sme sa premiestňovali v autách, museli sme sa vydať púšťou na juh po ceste dlhej tisíc kilometrov. Našimi zastávkami boli benzínové pumpy, ktorých je na tejto trase len niekoľko a sú od seba vzdialené vždy približne 200 km. Tankovanie benzínu za 13 Sk/l nám vyčarilo úsmev na tvári. Nijaké reklamné plagáty, len nekonečný pás asfaltu pred nami. Nedalo nám nezastaviť sa pri piesočných dunách, kde zasahuje „Prázdna štvrť“ – najdrsnejšia púšť sveta, ktorú prešlo len zopár ľudí. Je známa tým, že teploty v noci siahajú pod bod mrazu a napoludnie sa vyšplhajú nad 50 °C. Nie sú na nej žiadne orientačné body, beduíni sa orientujú len podľa hviezd. A prežívajú – z nášho pohľadu zázrakom. Ich vernými spoločníkmi sú, samozrejme, ťavy.

Po príchode do mesta Salalah sa nám podarilo ubytovať v hotelovom domčeku na pláži. Keďže počas zimy sa domáci nekúpu, boli sme jediní v Arabskom mori, čo sme sa osviežovali v horúcom počasí. Ako sme sa dozvedeli, inak je to cez leto. Zohnať vtedy ubytovanie sa prakticky nedá. Táto oblasť je vyhľadávaným letoviskom majetnejších z Arabského polostrova. Keďže vo vnútrozemí sú počas leta horúčavy, tu pri mori je príjemnejšie. Na juhu Ománu je oveľa vlhkejší vzduch a nechýbajú ani zrážky. Oblasť je krásne zelená na rozdiel od vyprahnutej zimy.

Okolie mesta Salalah je očarujúce, s horami, ktoré siahajú až po hranice s Jemenom. Arabské more ponúka skvelé podmienky na potápanie a pozorovanie podmorského života. Neodolali sme, aj šnorchlovanie bolo zážitkom.

Jeden z našich inštruktorov nám prezradil, že si plánuje v zime cestu do Európy, aby spoznal ozajstný sneh. Vraj si vôbec nevie predstaviť našu zimu. A v tom momente, na palube loďky, v tričkách a plavkách, so spálenými nosmi, sme si sneh, hoci bol február, nedokázali predstaviť ani my.

Jedným zo skvelých miest na juhu, ktoré sme navštívili, bol Mirbat, starý prístav, kde sa cesta končí. Leží len zopár kilometrov od Salalahu, no človek sa prenesie do minulosti. Rybári na svojich drevených lodiach chystajú siete a pozerajú nechápavo na prišelca s myšlienkou „ako ste sa sem len dostali“. Kilometer od hlavnej cesty leží mešita Bin Ali Tomb, postavená podľa jemenskej architektúry, obklopená rozsiahlym moslimským cintorínom. Všetci zosnulí sú pochovaní hlavou k Mekke.

Dátum nášho odletu sa nezadržateľne približoval a nám neostávalo nič iné, len sa vydať späť na sever, do hlavného mesta Maskatu. V posledný deň sme podnikli výlet do okolia mesta Jabrina. V jednej z dediniek sa nás ujali jej mladí obyvatelia. Bolo viac než evidentné, že sme pre nich jedni z mála návštevníkov, ktorí sem zablúdia.

Ochotne nám rozprávali o všetkom, čo nás zaujalo. Po chvíľke nás už pozývali na šálku kávy k nim domov. „Konečne si dáme pravú arabskú kávu,“ očká nám zažiarili. Zaviedli nás do spoločenskej miestnosti, akéhosi ich „miestneho centra“, kde sedeli na zemi starší muži opretí o vankúše. Stále so žiariacimi očami sme posrkávali omamnú kávu a šepkali si: „Ten banán zjedz pravou rukou! Tie mandle sú bombastické! Ja by som si ešte dal.“ Sedeli sme oproti nim tak, aby nám nebolo vidieť chodidlá. Nechcelo sa nám odísť.

Rozprávali sme sa úsmevmi a pohybmi rúk, padlo sotva desať anglických slovíčok. Ak vkročil do miestnosti starší muž, úslužne sme všetci vstali a predstavili sa. Skúmali sme každú ich črtu a to isté asi robili oni. Potom sme sa už museli rozlúčiť. To posledné stretnutie patrilo k nezabudnuteľným chvíľam nezabudnuteľnej cesty do Ománu.

Článek právě vyšel v časopise o cestování Adventurer, který se prodává na Slovensku i v České republice.